od druhej rána španielskeho času teda zbož�?ujem internet, zase na chvíľu. do života sa mi vrátili ľudia, o ktorých som pochybovala, že ich zastihnem, kým sa stretneme v nebi; a až teraz, keď dobiehame čas a vymie�?ame si maily s asi osemstotrinástimi výkričníkmi a kadejakými zvolacími inštrumentmi typu “Wow”, “Really?”, “Amazing” a znovu “WOW!!!” si uvedomujem, koľko veľa do m�?a zasiali, aké ovocie z toho vzišlo a čo by som jééémináčku dala za jednu kávu na jednom spoločnom kontinente.

a tak celé moje španielsko. katka, karin a aďa so mnou žijú na skype a na g-talku, a bez nich by som prvé týžd�?e asi len ťažko zvládla. samo mi vždy dohodí niečo vtipné na pobavenie, najnovšie zoznamka na azete (skvelý večerný program), prípadne zachra�?uje čo sa dá a asi ani sám netuší čo všetko. marcinových fotky a kratučké maily plné života. moja mama, jej publikovaniahodné smsky a maily (a veruže by ste z nich tipovali rok narodenia 86). všetci náhodní a nečakaní, starí aj noví internetoví známi, čo sa len tak objavia.

no a faster, samozrejme. vraj budeme mať vzťah na diaľku, vraveli sme si, keď som cestovala. v skutočnosti sa na našej realite takmer nič nezmenilo, bolo mi len divné, že sa s ním nemôžem vidieť, ako v nejakom psychoteste, dvaja účastníci oddelení stenou. som vďačná, že máme dobrý základ v reálnom svete, viem ako sa smeje alebo ako žmúri. keď sa vrátim, bude mať asi dlhé vlasy alebo bradu, ale bezpečne ho spoznám, žiadne horké prekvapenia.

anyways, je to tak, že môj život je asi o 500% sociálnejší než kedykoľvek predtým. vďaka netu a všetkým technológiám, na ktoré štandardne nadávam, a síce, že aha ako nás odľudšťujú. kvôli odchodu o mesiac som už potrebovala zrušiť súčasnú zmluvu s mojím internetovým providerom tutokaj v španieloch, a neviem ako prežijem posledné dni, keď už ten gombík definitívne vypnú. asi budem snívať o skutočných vô�?ach a o skutočných ľuďoch. a budem si pred zrkadlom asi aj nacvičovať ako povedať nahlas a do tváre niečo ako, hrozne rada ťa vidím, jeminky, hrozne rada.

ale najdôležitejšie veci, že: som mala v nedeľu okrúhlicové narodeniny, včera som mala de�? 46, čo znamená, že som bola presne v polovici pobytu, a čo ešte, žeeee… nič mi už nenapadá. niežeby sa nedialo, ale voľajako to nestíham spracúvať.

ku všetkému mám fotky, ale kým dôjde čas a uploadnem ich sem, pozrite si túto moju súkromno-verejnú galériu, ktorá je síce fotená mobilom, ale novačokeť, aspo�? niečo. a pokojne to tam komentujte.

a spolu s oliverom vydržte, plíz, lebo už tento víkend by som sa mala utrhnúť a voľajako to celé zhrnúť.

utorok: darmo mi doma vravievali, nehojdaj sa na tej stoličke. a tak som zlomila stôl vo svojej izbe. viď.

streda:
v španielsku klesli teploty pod 7 stup�?ov. viete, tu predávajú také fajné maslo, ktoré je trochu slané. ale je to také kvalitné maslo, a španielske okná tak vynikajúco netesnia, že ho nechávam štandardne NA chladničke a nie V nej, pretože sa aj tak udržiava v teplote, ktorá ho síce nepokazí, ale dovolí mu natierať sa. (ak by som ho totiž ukladala do chladničky, stuhlo by tak, že by som postupne túto domácnosť zbavila všetkých nožov a seba pravdepodobne zraku, či aspo�? nejakého údu.)
i tak sa stalo, že som prikročila v stredu ráno k ra�?ajkovému rituálu, natiahla sa NA chladničku po maslo, v polospánku siahla po noži, chcejúc si ho na chlieb načrieť - a ako vravím, temer som túto domácnosť pripravila o kus príbora. maslo si hovelo zmrznuté na kosť a meluzína popod španielske okná sa schuti uchechtla, svi�?a jedna.

štvrtok:
o desiatej ráno spustila miestna televízia živé vysielanie na tému ako si nasadiť snehové reťaze. v andalúzii totiž o siedmej ráno nasnežilo. viď.

pondelok a štvrtok

piatok:
domov som poslala zúfalý frustrovaný mail, na ktorý okamžite reagovala celá ratačná čata hromadným ratovaním, čím im všetkým hromadne ďakujem. ono, v španielsku je počasie pod nulou (rozumej, pod nulou), a po byte sa pohybujem v troch vrstvách šatstva. spávam v hnedom tričku s dlhým rukávom, v bielom s trištvrťovým a v ružovom bez rukávov. v dvoch vrstvách pyžamkových nohavíc, s ohrievačom celú noc. budím sa na to, ako mnou drkoce zima. večer som sa meluzíne pozrela do tváre a vravím, hej? hej? si ty myslís, že si ty čaja ty? a kúpila som si termofľašu.

sobota:
vonku sú asi dva stupne, mrholí. domorodci chodia po uliciach so skrivenými tvárami, ale teplota konečne stúpla nad nulu. je to také normálne odporné košické počasie, čiže ja sa cítím veľmi pozitívne naladená. na ulici sa usmievam a oni mi za to vracajú nenávistné tváre spod kapucní a dáždníkov, so šálmi až popod očami. detiská sa ohadzujú poslednými zvyškami takého snehu, ktorý by tie naše snehom ani nenazvali, a šli by si doma zapnúť telku. týžde�? sa končí stúpajúcou teplotou a klesajúcim španielskym snehuliakom. viď.

do oteplenia, priatelia!

sú strašne dobrosrdeční. v univerzitnej kaviarni už mám kamaráta čašníka, volá sa manolo. manolovi ma predstavili len raz, nech sa vraj o m�?a stará, takže keď vojdem dnu, hneď všetko nechá tak a je pripravený pomáhať stratenej slovenskej mne, s mojou lámanou španielčinou. okrem toho, každý koho som stretla ma chce pozvať na kávu, lebo chcú vedieť kto som, či nepotrebujem pomôcť s knižnicou alebo ísť do divadla, či nepotrebujem skypovať, či nepotrebujem ich telefónne číslo, pretože ich mama pracuje ako zdravotná sestra….dokonca starenka v samoobsluhe mi, premýšľajúcej, ktoré musli si kúpiť, vkročí do obrázka a povie: “..los los los los los los, buenos-muchos-etwas” a mne je to preložené ako “tieto čokoládové sú veľmi dobré, kúpte si”. mno.

zbož�?ujú psíkov a sú strašné prasiatka. tak si myslím, že táto krajina má najviac domácich miláčikov na meter štvorcový. (alebo na pol metra štvorcového?) jednoducho, psi sú všade, všetky rasy. ráno miesto budíka alebo kohúta ma budí psí zápas na ulici. alebo u susedov nad nami. alebo u susedov pod nami. a je to milé, lebo vidieť, že o psíkov je postarané. vec sa má ale tak, že tento saharský kraj má len stromy a žiadne trávniky, čiže ak psík ide poo-poo, stane sa tak pod stromom - ale na chodníku. a tam to aj ostane. zákon, že majiteľ má psíkovo poo-poo odstrániť je síce vraj funkčný, ale každý na�? poo-poo, čiže ak idete pred siestou po ulici a už je teplo teplúčko, celá ulica vám husto pripomína, akí milovníci psov tu žijú. a ak vravim husto, myslím tým husto zrakovo a aj čuchovo.
a toto je môj kamoš zo španielskej prízemnej okennej parapety.

stretávame sa vždy, keď sa vraciam z univerzity. hľadám odvahu, aby som sa ho spýtala na meno.

a ešte aj mandarínovníky so zrelými mandarinkami, jeden strom na kažých 10 metrov. kedže mám len mobil, fotka zďaleka nevystihuje realitu, ale okuknite:

škoda, že to je samé olovo. boli by to zdravé a lacné ra�?ajky, nemyslíte?

vstávala som o tretej. chytiť let do prahy. vytriaslo nás fajne miniatúrne vrtuľové lietadlo, aj turbulencie kdesi v polovici cesty, až mi slzy vyhŕkli vari aj niekoľkokrát. zdravý rozum som si uchovala jedine vďaka letuške, čo sedela rovno oproti mne, a jej sa na tej horskej dráhe ani sval v tvári nepohol.

ruzyne boli ľudoprázdne. mala som šesť hodín čakania po štyroch hodinách spánku, ale na štýlových a teda nepohodlných sedadlách sa ani ramená nedali vystrieť, nieto ešte ja.

do madridu som sa už niesla v airbuse, a neskutočný obed som dostala. ČSA sa vie postarať o svojich (šak, došlaka, aj stoja niečo), ale konečne sa mi podarilo aj trochu zaspať (šak, došlaka, po takom obede). a zákusku. a čaji s mliekom. moje prvé španielske slová sú tieto: intenziones de Teheran por desestabilization de Irak. má to mať dĺžne, ale porozumie každý.

madridu s radosťou udelím cenu najchaotickejšieho letiska na svete, a rada ho �?ou aj ovalím. viete, za veľkou sklenenou stenou vidíte vašu batožinu na páse. a aby ste sa k nej dostali, idete tri poschodia dlhokánskymi eskalátormi dole, 7 minút vo vlaku, tri poschodia dlhokánskymi eskalátormi hore, a ste za stenou. pri obrazovkách, ktoré vám povedia, ktorý pás s batožinou je váš. ak máte šťastie, ten váš je na tom istom poschodí ako vy. alebo nemáte šťastie. tomuto oni hovoria supermoderný najnovší terminál - ale len málokto z nich to povie po anglicky.

cesta na terminál 2, odkiaľ som mala posledný let do malagy mi zo supermoderného najnovšieho terminálu trvala 25 minút autobusom. a to bolo aj posledné miesto, kde som zacítila závan vetrania a nebodaj aj klímy. terminál 2 bol naplnený pachmi hodnými adaptácie Parfumu, a vnímala som to viac a viac a viac a viac a viac a viac počas mojich dlhých a stále dlhších a ešte dlhších a ešte stále ešte dlhších štyroch hodín čakania na posledný let.

a potom už bolo dobre. malaga je vzorové letisko obkolesené palmami a kaktusmi takými ako naše jedle. dostala som kávu ako z reklamy, a dlhú cestu do Jaen, lemovanú značkami v španielčine - každá jedna mi tvrdila, že som fakt v španieloch. cipana.

som. pokračovanie nabudúce.

v košiciach nasnežilo akoby to chcelo dobehnúť celú doterajšiu zimu!

a sneží ďalej. na ulici nikoho, všetci sú v šoku za oknami.

sneží sneží sneží!

viete, na katedre je mi veľmi dobre, ohromná kopa zmien a tie mi prospeli. schyľuje sa k španielsku. každý de�? nová výzva, hora otázok, šesť možných riešení, ale to všetko v takej pohode, o ktorej sa len píšu knihy. nikdy som tak neprežívala, že všetko má svoj čas.

v béčke som túto vetu neustále opakovala. no pritom to bola skôr moja vlastná vojna realite - moje vlastné snívanie o tom, že všetko má svoj čas, pretože ak by to tak nebolo, ak by jediná realita bola tá, v ktorej sme žili, tak potom diky kasne.

a odrazu to všetko zažívam, teraz všetko okolo m�?a potvrdzuje tieto moje (vlastne ani nie moje) (kazateľ 3, 1-8) slová.

keď som odchádzala z gjaku, vedela som, že sa chcem vrátiť. dnes netuším, či sa mi to vôbec podarí, lebo tento život je taký plný, že neviem, či sa do�? vojde ešte ďalší záväzok - ak teda mám voči všetkým ostatným vystupovať zodpovedne. ale dnes, keď som si prečítala odkaz od lucie, tak akosi sa to vo mne uzavrelo, že ak už nikdy v béčke (áno, ani v áčke, samozrejme) učiť nebudem, nebudem to ľutovať - lebo viete, my sme svoj spoločný čas dostali. a ak som vás nenaučila nič z gramatiky, to nevadí, lebo dôležitejšie veci ste nasiakli.

myslím na vás často. buďte slušní, jaro nech neskáče do rečí a laco nech sa učí, a dobrí ľudia nech z vás rastú.hej? a keď chémia nejde, nijako sa netrápte, lebo… veď viete.

idem si moyzesovou. lebo veď tam pracujem posledné štyri mesiace. idem si moyzesovou, ktorou chodievam posledné štyri mesiace, bežím �?ou, počúvam hudbu, bežím moyzeskou, križovatka, zelená, číslo 50, schody, kľúče a už som v office. teda, tak to zvykne byť.

ale čo sa prihodilo tento utorok.

idem si moyzesovou, ako posledné štyri mesiace, a keďže mám pomalú hudbu, idem pomaly. a všimnem si budovu slovenského rozhlasu, čo tam stála už dlho pred tým ako sa započala moja existencia, z čoho vyplýva, že aj posledné štyri mesiace, ak ma pamäť neklame, tuším aj každý de�?.

a všimla som si, že ona je možno aj zrekonštruovaná. netuším ako dlho, ale viem, že keď som moyzeskou šla prvýkrát, ešte nebola. až som sa pozastavila, ba až aj zastavila. stála som tam, obzerala si budovu rozhlasu ako prvýkrát v živote. a potom som fičala ďalej.

dnes ráno som zase šla tou istou ulicou, okolo tej istej budovy, pripravená na to, že slovenský rozhlas ma nemá čím prekvapiť. ale spomalila som. a moje druhé dobrodružstvo tohto týžd�?a nastalo, keď som zistila, že slovenský rozhlas má aj nové okná.

a tak vyhlasujem súťaž. určite aj vy máte ulicu, po ktorej chodievate spamäti. zajtra si všimnite niečo, čo ste si doteraz nevšimli. nech vás to zaujme a spomalí. potom o tom napíšte sem, alebo hovorte vo svete.

a potom si obzrite blízkeho človeka, čo je ako tá ulica, potrebný, vzácny - a okukaný. a dobre sa dívajte. nech vás zaujme a spomalí. potom o tom nepíšte sem, ale povedzte jemu.

vo svojej dobe trpel melanchóliou, i keď dnes sa to už nazýva klinickou depresiou. niekoľkokrát ho takmer dohnala k samovražde, a na konci celého jeho vlastného temného príbehu vznikla viditeľná temnota, dielo, ktoré je podľa kritikov “pure”, pretože bolo prečistené oh�?om skúsenosti.

je známy predovšetkým vďaka sofiinej voľbe, desivom to (po)vojnovom príbehu o chorej voľbe, ktorou musí prejsť matka dvoch detí v koncentračnom tábore. ak ste mali možnosť či odvahu toto dielo čítať (prípadne vidieť jeho strhujúcu filmovú adaptáciu s meryl streep v hlavnej úlohe), určite potvrdíte, že ním styron naplnil svoju ideu, podľa ktorej vás má vynikajúca kniha na konci trochu vyčerpať. čítanie je to ťažké, a tak zvláštne …disturbing. ak máte chuť a real player, pozrite si ako o �?om hovorí sám styron.

je držiteľom pullitzerovej ceny za kontroverzné priznanie nata turnera, obvinené z rasizmu a zaujatosti.

viac o �?om tu, najnovšie správy anglicky hovoriaceho sveta tu (the Guardian) a tu (BBC).

zomrel ako 81-ročný na zápaľ pľúc.

podivné je a nepostihnuteľné akí rovní sme si na konci.