This gives life to thee

pondelok:
môj počítač, vlastným menom polonius, sa rozhodol prísť do práce, zapnúť sa, otvoriť si súbor, na ktorom ja, jeho majiteľka pracujem, a potom sa zničohonič urazil. netuším, či mu len tak niečo sadlo na pamäť, alebo či nebodaj neschorľavel…neviem, pretože od toho pondelkového rána s ním nie je reč. rozumejte, odmieta sa zapnúť, napriek tomu, že jeho najlepší priateľ a spolupracovník adaptér ho presviedča nech sa neblázni. ignoruje ma, polonius jeden, ignoruje IT univerzitný team, ignoruje všetkých. čo vám budem vravieť. vďaka jeho ignorácii sa neviem dostať k žiadnej zo svojich doteraz urobených poznámok a prác, k svojej hudbe, k fotkám… ani k firefoxu, kde mám uložených asi 50 bookmarkov, týkajúcich sa mojej dizertačky. momentálne pracujem s notebookom z milosti katedrovej požičaným, za ktorý som veľmi vďačná, i keď má windows v španielčine.

utorok: darmo mi doma vravievali, nehojdaj sa na tej stoličke. a tak som zlomila stôl vo svojej izbe. viď.

streda:
v španielsku klesli teploty pod 7 stup�?ov. viete, tu predávajú také fajné maslo, ktoré je trochu slané. ale je to také kvalitné maslo, a španielske okná tak vynikajúco netesnia, že ho nechávam štandardne NA chladničke a nie V nej, pretože sa aj tak udržiava v teplote, ktorá ho síce nepokazí, ale dovolí mu natierať sa. (ak by som ho totiž ukladala do chladničky, stuhlo by tak, že by som postupne túto domácnosť zbavila všetkých nožov a seba pravdepodobne zraku, či aspo�? nejakého údu.)
i tak sa stalo, že som prikročila v stredu ráno k ra�?ajkovému rituálu, natiahla sa NA chladničku po maslo, v polospánku siahla po noži, chcejúc si ho na chlieb načrieť - a ako vravím, temer som túto domácnosť pripravila o kus príbora. maslo si hovelo zmrznuté na kosť a meluzína popod španielske okná sa schuti uchechtla, svi�?a jedna.

štvrtok:
o desiatej ráno spustila miestna televízia živé vysielanie na tému ako si nasadiť snehové reťaze. v andalúzii totiž o siedmej ráno nasnežilo. viď.

pondelok a štvrtok

piatok:
domov som poslala zúfalý frustrovaný mail, na ktorý okamžite reagovala celá ratačná čata hromadným ratovaním, čím im všetkým hromadne ďakujem. ono, v španielsku je počasie pod nulou (rozumej, pod nulou), a po byte sa pohybujem v troch vrstvách šatstva. spávam v hnedom tričku s dlhým rukávom, v bielom s trištvrťovým a v ružovom bez rukávov. v dvoch vrstvách pyžamkových nohavíc, s ohrievačom celú noc. budím sa na to, ako mnou drkoce zima. večer som sa meluzíne pozrela do tváre a vravím, hej? hej? si ty myslís, že si ty čaja ty? a kúpila som si termofľašu.

sobota:
vonku sú asi dva stupne, mrholí. domorodci chodia po uliciach so skrivenými tvárami, ale teplota konečne stúpla nad nulu. je to také normálne odporné košické počasie, čiže ja sa cítím veľmi pozitívne naladená. na ulici sa usmievam a oni mi za to vracajú nenávistné tváre spod kapucní a dáždníkov, so šálmi až popod očami. detiská sa ohadzujú poslednými zvyškami takého snehu, ktorý by tie naše snehom ani nenazvali, a šli by si doma zapnúť telku. týžde�? sa končí stúpajúcou teplotou a klesajúcim španielskym snehuliakom. viď.

do oteplenia, priatelia!

sú strašné prasiatka. včera večer sme vošli do Zary, obchod so šatstvom, kde momentálne bežia neľudské zľavy. pri vchode ležala na zemi hŕba šiat, ktorá zrejme práve bola spadla (!) z regálu. keď som sa rozhliadla, pochopila som, že akýmsi podivným fyzikálnym zákonom sa otriasla väčšina regálov v predajni - pretože všase všade VŠADE ležali na zemi hŕby šiat, od jemnučkých hodvábnych topov cez menšestrové super gate až po kusy spodného prádla, ležalo to v kopách cez seba, na sebe, všade po priestore; topánky, ktoré zara predáva boli rozkopané po predajni; regále so zara parfémami boli pooblievané, akože fuj! o obchod ďalej to vyzeralo úplne rovnako, dosť strašidelné. schovala som sa do kníhkupectva, lebo to sa mi zdalo také bezpečné miesto - ale nie veru. joj.

sú strašne dobrosrdeční. v univerzitnej kaviarni už mám kamaráta čašníka, volá sa manolo. manolovi ma predstavili len raz, nech sa vraj o m�?a stará, takže keď vojdem dnu, hneď všetko nechá tak a je pripravený pomáhať stratenej slovenskej mne, s mojou lámanou španielčinou. okrem toho, každý koho som stretla ma chce pozvať na kávu, lebo chcú vedieť kto som, či nepotrebujem pomôcť s knižnicou alebo ísť do divadla, či nepotrebujem skypovať, či nepotrebujem ich telefónne číslo, pretože ich mama pracuje ako zdravotná sestra….dokonca starenka v samoobsluhe mi, premýšľajúcej, ktoré musli si kúpiť, vkročí do obrázka a povie: “..los los los los los los, buenos-muchos-etwas” a mne je to preložené ako “tieto čokoládové sú veľmi dobré, kúpte si”. mno.

zbož�?ujú psíkov a sú strašné prasiatka. tak si myslím, že táto krajina má najviac domácich miláčikov na meter štvorcový. (alebo na pol metra štvorcového?) jednoducho, psi sú všade, všetky rasy. ráno miesto budíka alebo kohúta ma budí psí zápas na ulici. alebo u susedov nad nami. alebo u susedov pod nami. a je to milé, lebo vidieť, že o psíkov je postarané. vec sa má ale tak, že tento saharský kraj má len stromy a žiadne trávniky, čiže ak psík ide poo-poo, stane sa tak pod stromom - ale na chodníku. a tam to aj ostane. zákon, že majiteľ má psíkovo poo-poo odstrániť je síce vraj funkčný, ale každý na�? poo-poo, čiže ak idete pred siestou po ulici a už je teplo teplúčko, celá ulica vám husto pripomína, akí milovníci psov tu žijú. a ak vravim husto, myslím tým husto zrakovo a aj čuchovo.
a toto je môj kamoš zo španielskej prízemnej okennej parapety.

stretávame sa vždy, keď sa vraciam z univerzity. hľadám odvahu, aby som sa ho spýtala na meno.

a ešte aj mandarínovníky so zrelými mandarinkami, jeden strom na kažých 10 metrov. kedže mám len mobil, fotka zďaleka nevystihuje realitu, ale okuknite:

škoda, že to je samé olovo. boli by to zdravé a lacné ra�?ajky, nemyslíte?

horko ťažko.

vstávala som o tretej. chytiť let do prahy. vytriaslo nás fajne miniatúrne vrtuľové lietadlo, aj turbulencie kdesi v polovici cesty, až mi slzy vyhŕkli vari aj niekoľkokrát. zdravý rozum som si uchovala jedine vďaka letuške, čo sedela rovno oproti mne, a jej sa na tej horskej dráhe ani sval v tvári nepohol.

ruzyne boli ľudoprázdne. mala som šesť hodín čakania po štyroch hodinách spánku, ale na štýlových a teda nepohodlných sedadlách sa ani ramená nedali vystrieť, nieto ešte ja.

do madridu som sa už niesla v airbuse, a neskutočný obed som dostala. ČSA sa vie postarať o svojich (šak, došlaka, aj stoja niečo), ale konečne sa mi podarilo aj trochu zaspať (šak, došlaka, po takom obede). a zákusku. a čaji s mliekom. moje prvé španielske slová sú tieto: intenziones de Teheran por desestabilization de Irak. má to mať dĺžne, ale porozumie každý.

madridu s radosťou udelím cenu najchaotickejšieho letiska na svete, a rada ho �?ou aj ovalím. viete, za veľkou sklenenou stenou vidíte vašu batožinu na páse. a aby ste sa k nej dostali, idete tri poschodia dlhokánskymi eskalátormi dole, 7 minút vo vlaku, tri poschodia dlhokánskymi eskalátormi hore, a ste za stenou. pri obrazovkách, ktoré vám povedia, ktorý pás s batožinou je váš. ak máte šťastie, ten váš je na tom istom poschodí ako vy. alebo nemáte šťastie. tomuto oni hovoria supermoderný najnovší terminál - ale len málokto z nich to povie po anglicky.

cesta na terminál 2, odkiaľ som mala posledný let do malagy mi zo supermoderného najnovšieho terminálu trvala 25 minút autobusom. a to bolo aj posledné miesto, kde som zacítila závan vetrania a nebodaj aj klímy. terminál 2 bol naplnený pachmi hodnými adaptácie Parfumu, a vnímala som to viac a viac a viac a viac a viac a viac počas mojich dlhých a stále dlhších a ešte dlhších a ešte stále ešte dlhších štyroch hodín čakania na posledný let.

a potom už bolo dobre. malaga je vzorové letisko obkolesené palmami a kaktusmi takými ako naše jedle. dostala som kávu ako z reklamy, a dlhú cestu do Jaen, lemovanú značkami v španielčine - každá jedna mi tvrdila, že som fakt v španieloch. cipana.

som. pokračovanie nabudúce.