kde som mala oči?,
opýtala som sa seba samej pri nasledovnej príležitosti:
idem si moyzesovou. lebo veď tam pracujem posledné štyri mesiace. idem si moyzesovou, ktorou chodievam posledné štyri mesiace, bežím ?ou, počúvam hudbu, bežím moyzeskou, križovatka, zelená, číslo 50, schody, kľúče a už som v office. teda, tak to zvykne byť.
ale čo sa prihodilo tento utorok.
idem si moyzesovou, ako posledné štyri mesiace, a keďže mám pomalú hudbu, idem pomaly. a všimnem si budovu slovenského rozhlasu, čo tam stála už dlho pred tým ako sa započala moja existencia, z čoho vyplýva, že aj posledné štyri mesiace, ak ma pamäť neklame, tuším aj každý de?.
a všimla som si, že ona je možno aj zrekonštruovaná. netuším ako dlho, ale viem, že keď som moyzeskou šla prvýkrát, ešte nebola. až som sa pozastavila, ba až aj zastavila. stála som tam, obzerala si budovu rozhlasu ako prvýkrát v živote. a potom som fičala ďalej.
dnes ráno som zase šla tou istou ulicou, okolo tej istej budovy, pripravená na to, že slovenský rozhlas ma nemá čím prekvapiť. ale spomalila som. a moje druhé dobrodružstvo tohto týžd?a nastalo, keď som zistila, že slovenský rozhlas má aj nové okná.
a tak vyhlasujem súťaž. určite aj vy máte ulicu, po ktorej chodievate spamäti. zajtra si všimnite niečo, čo ste si doteraz nevšimli. nech vás to zaujme a spomalí. potom o tom napíšte sem, alebo hovorte vo svete.
a potom si obzrite blízkeho človeka, čo je ako tá ulica, potrebný, vzácny - a okukaný. a dobre sa dívajte. nech vás zaujme a spomalí. potom o tom nepíšte sem, ale povedzte jemu.
