This gives life to thee

opýtala som sa seba samej pri nasledovnej príležitosti:

idem si moyzesovou. lebo veď tam pracujem posledné štyri mesiace. idem si moyzesovou, ktorou chodievam posledné štyri mesiace, bežím �?ou, počúvam hudbu, bežím moyzeskou, križovatka, zelená, číslo 50, schody, kľúče a už som v office. teda, tak to zvykne byť.

ale čo sa prihodilo tento utorok.

idem si moyzesovou, ako posledné štyri mesiace, a keďže mám pomalú hudbu, idem pomaly. a všimnem si budovu slovenského rozhlasu, čo tam stála už dlho pred tým ako sa započala moja existencia, z čoho vyplýva, že aj posledné štyri mesiace, ak ma pamäť neklame, tuším aj každý de�?.

a všimla som si, že ona je možno aj zrekonštruovaná. netuším ako dlho, ale viem, že keď som moyzeskou šla prvýkrát, ešte nebola. až som sa pozastavila, ba až aj zastavila. stála som tam, obzerala si budovu rozhlasu ako prvýkrát v živote. a potom som fičala ďalej.

dnes ráno som zase šla tou istou ulicou, okolo tej istej budovy, pripravená na to, že slovenský rozhlas ma nemá čím prekvapiť. ale spomalila som. a moje druhé dobrodružstvo tohto týžd�?a nastalo, keď som zistila, že slovenský rozhlas má aj nové okná.

a tak vyhlasujem súťaž. určite aj vy máte ulicu, po ktorej chodievate spamäti. zajtra si všimnite niečo, čo ste si doteraz nevšimli. nech vás to zaujme a spomalí. potom o tom napíšte sem, alebo hovorte vo svete.

a potom si obzrite blízkeho človeka, čo je ako tá ulica, potrebný, vzácny - a okukaný. a dobre sa dívajte. nech vás zaujme a spomalí. potom o tom nepíšte sem, ale povedzte jemu.

jeden z najväčších amerických spisovateľov.

vo svojej dobe trpel melanchóliou, i keď dnes sa to už nazýva klinickou depresiou. niekoľkokrát ho takmer dohnala k samovražde, a na konci celého jeho vlastného temného príbehu vznikla viditeľná temnota, dielo, ktoré je podľa kritikov “pure”, pretože bolo prečistené oh�?om skúsenosti.

je známy predovšetkým vďaka sofiinej voľbe, desivom to (po)vojnovom príbehu o chorej voľbe, ktorou musí prejsť matka dvoch detí v koncentračnom tábore. ak ste mali možnosť či odvahu toto dielo čítať (prípadne vidieť jeho strhujúcu filmovú adaptáciu s meryl streep v hlavnej úlohe), určite potvrdíte, že ním styron naplnil svoju ideu, podľa ktorej vás má vynikajúca kniha na konci trochu vyčerpať. čítanie je to ťažké, a tak zvláštne …disturbing. ak máte chuť a real player, pozrite si ako o �?om hovorí sám styron.

je držiteľom pullitzerovej ceny za kontroverzné priznanie nata turnera, obvinené z rasizmu a zaujatosti.

viac o �?om tu, najnovšie správy anglicky hovoriaceho sveta tu (the Guardian) a tu (BBC).

zomrel ako 81-ročný na zápaľ pľúc.

podivné je a nepostihnuteľné akí rovní sme si na konci.

normálne nám začalo snežiť. plašila som sa do práce a takmer som to prehliadla, ale je to tak! sneží!

a tak mi napadá, čo všetko mám rada na zime:

že keď začne snežiť, tak sa to deje najpv nenápadne. sneh si ma otestuje. či sa práve náhodou niekam neplaším, a či musím.
že keď si v mojich prevelikých rukaviciach zapínam kabát, rukavica mi niekedy ostane v gombíkovej dierke.
že keď mám v ušiach nejakú fajnú hudbu a je mi dobre, tak sa smejem - a potom aj tí, čo idú oproti mne.
že decká sa na ulici často zastavujú. že vo�?ajú pečené gaštany. že cítiť medovinu.

čo na zime nemám rada:

že sa mi sneh ukladá na mojej šik šiltovčičke a potom sa v autobuse topí a kvapká.
že sa do mhd kvôli navýšenému počtu zvrškov vojde asi tak o 50 ľudí menej.
že moja už aj tak precitlivelá dušička ešte viac zosentimentálnie a rozslzia ju aj upútavky v telke.
a že už nemám vek na guľovačku.

bolo dnes v košiciach, všimli ste si?

páriky sa v tej dnešnej košickej kose k sebe na zastávkach tlačili viac než zvyčajne a omnoho menej nechutne, a málokto smrdel po cigaretách (ťažko čokoľvek udržať v rukách). málokto sa dnes na uliciach hádal, všetci mali sánky ťažko postihnuté vetrom. dievčatá opomenuli trendy a zakryli aj obličkové časti, a hrrrrozné rady stáli v knižnici, v obchodoch, v bankách. všetci sa ohrievali, lebo takéto počasie je fakt na porazenie.

viete, ja som taká zmrzlina. nosím rukavice, pretože mám citlivé ruky, nosím šálik, lebo mám citlivé pľúcka. a neviem kam s očami, keď v tom všetkom prebehnem popri ujovi, čo predáva nota bene, nemá na rukách rukavice, nemá na sebe teplú bundu a pravdepodobne nemá ani vlastnú šálku, do ktorej si večer urobí svoj vlastný čaj.

stála som konečne v tej električke domov, vo vlnených rukaviciach skrehnuté prsty. vo dverách som stála, lebo to bola už len jedna zastávka domov. vedľa m�?a sa postavila taká staručká pani, ktorá mala na sebe jedny vlnené šaty a na nich jeden svetrík, bez šálu a čiapky, a na nohách obyčajné nylonky. najprv som si povedala, že jej asi prosto nie je zima, ale potom sa chytila tyče, vedľa ktorej som stála aj ja. a tak som si prehliadla jej prsty - boli červené zimou, skrehnuté. stiahlo mi žalúdok, vtedy by som najradšej kričala.

lebo všetci tí staručkí ľudkovia, čo na sebe majú tesilové nohavice a storočné saká si nič také nezaslúžia. a pritom svoj život prijímajú v neuveriteľnej skromnosti, zatiaľčo ja vo svojich vlnených rukaviciach prídem domov, oľutujem, že nemám plastové okná a cherry paradajky. vždy, keď stretávam takéto bytosti, stiahne mi žalúdok, lebo vidím seba a svoju večnú náročnosť v takom dosť ostrom svetle. viete, to nie je o sociálnej politike, ale o mne samej. o tom, čo chcem, čo potrebujem, kým som.

zima je len raz do roka a zubaté slnko kadečo osvieti lepšie než v lete. možno si poviete, že som mäkká, a ja asi som, lebo dofrasa, nie je mi to jedno, a dofrasa, neviem, čo môžem urobiť ja, okrem si to nota bene kúpiť. chcela by som byť skromnejšia. a chcela by som mať prútik, ktorým sa dá zmeniť všetko - najprv skrehnuté ruky. potom trochu krivý úsmev a pohľad, čo je osamelý.