nedávno som šla po hlavnej, kamsi som sa hnala. nepamätám kam, väčšinou sa ženiem. je leto, bolo horúco, vtedy žmúrim aj za mojimi kvalitnými slnečnými okuliarmi.
v jednej sekundičke som oproti sebe postrehla dve dobre vyzerajúce slečny, tie typy, ktorým závidím nohy a tuším sem-tam aj vek… vtedy sa mi zdá, že starnutie je voči mne nespravodlivé.
a tak si predstavte, boli to dievčatá, ktoré som učila posledných šesť rokov a len teraz zmaturovali, dievčatá, ktoré som v tej triede vídavala veľmi rada, lebo sú to osôbky zaujímavé. pred šiestimi rokmi mali približne okolo 12 - 13 rokov. teraz im závidím nohy.
tak sme sa zastavili, prestala som sa hnať, a prehodili asi 9 viet. tešia sa na september, na nových ľudí, veci, rytmus.
hnala som sa ďalej a chvíľu uvažovala nad tými ich nohami a tou nespravodlivosťou. potom mi napadlo, že už iba 10 rokov a aj ony raz pôjdu ulicou a možno sa zamyslia nad nespravodlivosťou času alebo štíhlymi nohami. potom mi napadlo koľko rokov bude mať o 10 rokov moja mama a naozaj som sa zľakla. lebo čas naozaj beží a pre všetkých rovnako - len niekomu je z toho smutnejšie a niekto ho má hlboko v ponožke.
ja budem mať o desať rokov skvelého manžela a bejby (snáď aj dve-tri), už len 15 rokov do splatenia hypotéky…a viac neviem. ale nohy asi budem závidieť furt.