…či cítim nostalgiu
takže. včera som stretla moju úžasnú budúcu phd. školiteľku, ktorá žije v španielsku (nie, neletela som na víkend do madridu, to ona prišla k nám). ako sme tak diskutovali o mojej téme (týka sa to divadla v období normalizácie, teda 50te roky na slovensku), spýtala sa, ako súčasní slováci vnímajú to, čo sa vtedy dialo.
predpokladala, že toto obdobie bude u nás vo všeobecnosti úplne nenávidené.
liter mlieka vtedy stál 2 (slovom dve!) koruny. za korunu sa dalo kúpiť desať rohlíkov. každý mal kde bývať, každý mal prácu, na ulici nebolo vidieť žobrákov a bezdomovectvo bol pojem zahnitého kapitalizmu. ja viem, to všetko má svoju pravdu…ekonómia bola dosť umelo udržiavaná, práca sa zaistila byrokratickou mašinériou - posadili vás do úradu a už bolo práce pre všetkých.
ale moja stará mama na tú éru spomína s ľútosťou…bola to bezpečná doba. bola to nebezpečná doba - nemohli ste hovoriť a žiť ako by ste chceli, buď by ste nedoštudovali, alebo by ste skončili v továrni na skrutky (alebo v pracovnom tábore). ale ak je čo jesť, kompromisy sa robia ľahšie.
už rím vedel, ako donútiť občanov nedívať sa na tých svojich excentrických vladárov - chlieb a hry. najesť, pobaviť sa a hajde spať. a keď sa niekomu nepáči - šup s ním na kríž.
takže ako sa na to dívajú súčasní slováci? a) tí, ktorí to nezažili naozaj - ako ja (nikto z mojich blízkych zo d?a na de? nezmizol) - tí to hodnotia jednoznačne: hanba vám všetkým. nikdy by som nedokázala jedlo vymeniť za dušu. b) tí, ktorí tým prešli tou najhoršou cestou teraz asi len mlčia. c) ostaní smútia. žiť v slobode je totiž makačka.
uvedomila som si ešte jednu vec: celá tá éra pre m?a začína byť legendou aj napriek tomu, že svojich prvých 13 života som v nej prežila. tí, čo majú 13 teraz…. pre nich to musí byť mýtus. mýtus sa rovná rozprávke, rozprávka pochádza z fantázie, fantázia nemá svoj odraz v realite……….
aj bilbo tak raz našiel prste?, o ktorom sa myslelo, že bol len mýtom, prste?, čo čakal, kedy príde jeho čas.
