This gives life to thee

takže. včera som stretla moju úžasnú budúcu phd. školiteľku, ktorá žije v španielsku (nie, neletela som na víkend do madridu, to ona prišla k nám). ako sme tak diskutovali o mojej téme (týka sa to divadla v období normalizácie, teda 50te roky na slovensku), spýtala sa, ako súčasní slováci vnímajú to, čo sa vtedy dialo.

predpokladala, že toto obdobie bude u nás vo všeobecnosti úplne nenávidené.

liter mlieka vtedy stál 2 (slovom dve!) koruny. za korunu sa dalo kúpiť desať rohlíkov. každý mal kde bývať, každý mal prácu, na ulici nebolo vidieť žobrákov a bezdomovectvo bol pojem zahnitého kapitalizmu. ja viem, to všetko má svoju pravdu…ekonómia bola dosť umelo udržiavaná, práca sa zaistila byrokratickou mašinériou - posadili vás do úradu a už bolo práce pre všetkých.

ale moja stará mama na tú éru spomína s ľútosťou…bola to bezpečná doba. bola to nebezpečná doba - nemohli ste hovoriť a žiť ako by ste chceli, buď by ste nedoštudovali, alebo by ste skončili v továrni na skrutky (alebo v pracovnom tábore). ale ak je čo jesť, kompromisy sa robia ľahšie.

už rím vedel, ako donútiť občanov nedívať sa na tých svojich excentrických vladárov - chlieb a hry. najesť, pobaviť sa a hajde spať. a keď sa niekomu nepáči - šup s ním na kríž.

takže ako sa na to dívajú súčasní slováci? a) tí, ktorí to nezažili naozaj - ako ja (nikto z mojich blízkych zo d�?a na de�? nezmizol) - tí to hodnotia jednoznačne: hanba vám všetkým. nikdy by som nedokázala jedlo vymeniť za dušu. b) tí, ktorí tým prešli tou najhoršou cestou teraz asi len mlčia. c) ostaní smútia. žiť v slobode je totiž makačka.

uvedomila som si ešte jednu vec: celá tá éra pre m�?a začína byť legendou aj napriek tomu, že svojich prvých 13 života som v nej prežila. tí, čo majú 13 teraz…. pre nich to musí byť mýtus. mýtus sa rovná rozprávke, rozprávka pochádza z fantázie, fantázia nemá svoj odraz v realite……….

aj bilbo tak raz našiel prste�?, o ktorom sa myslelo, že bol len mýtom, prste�?, čo čakal, kedy príde jeho čas.

dnes som mala taký zaujímavý obed. okrem toho, že bol fajnučký fajnučký (kuriatko a nokerlíky v nebeskej omáčke), ukončila som ho s tromi mojimi študentmi v rozhovore, aký mi za mojich čias na strednej chýbal, a za ktorý by mi nejaká kolegy�?a z predchádzajúcej generácie možno aj vynadala.

totiž, hovorili sme o tom, že naše spoločné hodiny nefungujú ako by sme chceli. zazneli slová ako “demotivovaní”, “frustrovaní” a ešte aj “znechutení”. podotýkam, že tento rozhovor si vyžiadali oni, a všetky tri menované adjektíva sa vzťahovali na nich - odvážili sa teda prísť za mnou s tým, že oni sú tí, ktorí na hodinách trpia, a ja som príčinou.

bol to úplne pokojný rozhovor. dotkli sme sa toho ich životného postoja. dotkli sme sa mojich potrieb. a ako som ich počúvala, prišlo mi ľúto, že za mojich stredoškolských čias nebolo “správne” posedieť so študentom po obede. mala som tak výnimočných spolužiakov, že vzťah učiteľ - žiak bol mnohokrát veľmi relatívny.

pravdupovediac, (horkú pravdu povediac), nebol to veľmi príjemný rozhovor. kto z nás by chcel počuť niečo také? a predsa som odchádzala úplne nabudená - znamenalo to, že napriek všetkému čomu sa dnešní maturitní človiečikovia musia postaviť, napriek ďalekosiahlym rozhodnutiam a relativistickej dobe, nenechávajú sa otupiť, “nezľahostajnievajú” (ak také slovo existuje) - a odrazu ja som bola tá, kto sa mal čo učiť. sedela som vedľa nich, zhorknutá, pripravená svoju horkosť ospravedlniť skúsenosťami, vekom a samozrejme životom ako takým.

(ešte aj teraz, keď sama po sebe čítam, zdá sa akoby som mala aspo�? 60 rokov.
cha, a ja nemám ani 30.)

tak neviem. je také ľahké nájsť si dôvod na cynizmus. (v tom rozhovore som ho 25 minút obhajovala.) a každý vie byť cynický. investovať sa, a vždy odznova veriť v to lepšie, to chce inú odvahu.

chýba mi katuška hajduková, pretože tá by mi vždy v pravý čas dohovorila a zase mi dodala odvahu. a keďže to potrebujem, dnes mi ju doliali tí traja hrdinovia, čo sa odvážili - celkom neľahostajne - prísť a niečo vylepšiť.

áno, áno, moja školiteľka prichádza budúci týžde�? a ja som z toho tak natešená, že to musím oznámiť svetu!

naša mailová komunikácia zatiaľ nie je nijako nesmierna, ale už len samotný fakt, že niečo takéto sa deje v mojom života, phd štúdium vo svete a ostatné s tým spojené je čímsi čo mi nedáva spať.

takže záver, kým idem učiť gramatiku do 1A: je dobré nemôcť v noci spať ak máme dobrý dôvod.

udrelo leto a stránka už beží!

sťahujte, čo sa dá (všetko v PDF formáte, takže trpezlivosť) a hádam bude aj čas na dotiahnutie všetkých malých detailov.

ale dôležité je, že leto udrelo a stránka už beží!

vonku, zdá sa, skutočne začína jar. aspo�? tieto dni. táto stránka sa pomaličky pomaly finalizuje, a keď bude mať drahý čas, hádam sa do pondelka aj otvorí.

zbytočné veci sa potom povyhadzujú, tieto milé moje komentáre deletnú, a začneme fungovať, ako sa na akademika patrí. (*tichý vzdych*)

takže vyhlasujem svoju vlastnú súťaž o to, ktoré z doterajších komentárov tu necháme a ktoré nie. vy všetci traja, ktorí o tejto verzii stránky viete, privítam hlasovanie.

zdravstvujte.

už bude len lepšie.

Takže som sa po asi štyridsiatich troch verziách mojej stránky definitívne rozhodla pre práve túto.

Týmto chcem poďakovať mojich blízkym, mojej mame, mojim rodičom, mačke a predovšetkým môjmu priateľovi, ktorý to prežil v zdraví a ešte furt ma ľúbi.

A teraz idem robiť na tom plnenom pečenom kurčati.